Potom sa však ako búrka prihnala druhá svetová vojna. Začalo sa kruté prenasledovanie obyvateľov židovského pôvodu. Takmer všetci gajarskí židia zahynuli neľudskou smrťou v jednom z poľských koncentračných táborov. Po neľútostnej vojne nezostal v Gajaroch jediný žid. Synagóga bola nariadením obce zbúraná a ani cintorín nečakalo nič pekné. Vandali z neho ukradli množstvo náhrobných kameňov, zničili nemálo hrobov. Potom upadol do zabudnutia.
Netrvalo dlho a prisvojila si ho príroda. Medzi hrobmi nechala vyrásť drzé agáty s pichľavými tŕňmi a hŕstku náhrobkov, ktorú vandali neodvliekli, omotala chamraďou...
Začiatkom tohto roku som sa začal zaujímať o históriu svojej dediny a zvlášť ma upútal osud židovskej komunity. Z rozprávania svojho starkého som sa dozvedel viac o židovskom cintoríne. Chcel som si ho prezrieť na vlastné oči. Starký mi preto sľúbil, že ma naň zavedie. Svoj sľub dodržal. Cintorín som skutočne videl. Nebol to však pekný pohľad...
Na konci augusta som o cintoríne vravel svojmu priateľovi Jacobovi. V septembri mi navrhol, že ak chcem, vezme ma na židovský cintorín v jeho dedine, v Sološnici. Pravdaže, s jeho ponukou som v okamihu súhlasil. Počas najbližšieho víkendu som prišiel autobusom do Sološnice. Jacob ma už čakal na zastávke. Neotáľali sme a hneď sa vybrali na cintorín.
Keďže som nepoznal cestu, po celý čas som šiel kúsok za Jacobom. Čochvíľa sme vyšli von z dediny. Asfaltový chodník, po ktorom sme si dosiaľ vykračovali, sa nám znenazdajky stratil spod nôh. No niekoľko metrov za miestom, kde zmizol, sa objavila poľná cestička. Pokračovali sme po nej.
Prešli sme popri dvoch či troch políčkach až sme sa napokon ocitli na malej lúke. Tam sa cestička trochu zužovala, Jacob však na to nedbal a kráčal ďalej. Nasledoval som ho. Keď sme boli v prostriedku lúčky, zazrel som pred sebou skupinku stromov rastúcich v nepravidelnom kruhu. V tej chvíli sa Jacob obrátil na mňa a vyhlásil: „Čoskoro tam budeme. Ak sa lepšie pozrieš, už stadiaľto uvidíš náhrobné kamene."
Mal pravdu. Lepšie som sa zadíval a zazrel som ich v strede toho kruhu tvoreného stromami.
Pridal som do kroku, predbehol som Jacoba a zaraz som stál na cintoríne.
Vyzeral úplne inak ako cintorín v Gajaroch. Ani jeden náhrobok nebol zvalený, všetky stáli zahalené v príjemnom sivastom prítmí stromov.
Keď som si začal so záujmom prezerať jednotlivé hroby, doklusal ku mne Jacob. Pridal sa ku mne a motal sa so mnou od jedného k druhému. No nič nevravel. A ja som bol tiež potichu.
Nakoniec som prvý prehovoril ja. „Teda... Je to tu oveľa krajšie ako v Gajaroch," povedal som potichu, takmer až šeptom.
„Vieš, nevyzeralo to tu tak vždy," odpovedal Jacob. „Pamätám si, že ako malý chalan som bol s dedom na prechádzke, počas ktorej ma zaviedol až sem. Náhrobky boli vtedy pováľané a zarastené burinou..."
„Ale ako to, že teraz to vyzerá úplne inak?"
„Potom, čo si mi porozprával o cintoríne v Gajaroch, vybral som sa sem z znovu, tentoraz sám, bez deda. A čakalo ma prekvapenie. Burina bola preč a náhrobky stáli... Následne som sa dozvedel, že pred pár rokmi bola zorganizovaná brigáda, do ktorej sa zapojilo množstvo Sološničanov a spoločnými silami dokázali z tohto cintorína znovu urobiť dôstojné miesto posledného odpočinku... Priznám sa ti, aj keby som o brigáde bol býval vedel, asi by som sa jej nezúčastnil. V tom čase mi bol osud cintorína ľahostajný. Ale ak by sa niečo podobné robilo dnes, neváhal by som pridať sa!"
„Nemyslíš, že by bolo skvelé, keby sa dal do poriadku aj cintorín v Gajaroch?" spýtal som sa.
„Hej, bolo," prikývol Jacob.
Ale čosi také je asi nemožné," utrúsil som smutne.
Zase sme zmĺkli. Zakratučko ale Jacob navrhol: „Poď, pokúsme sa nájsť najstarší náhrobok, aký tu je."
„Dobre," súhlasil som.
Pustili sme sa do hľadania.
***
Neskoršie som o židovskom cintoríne v Sološnici vykladal svojmu tatkovi. Položil som mu otázku: „Nebolo by možné upraviť aj cintorín v Gajaroch?"
„Jasné, že bolo," usmial sa.
„Pokúsime sa o to?" chcel som vedieť.
„No, nepochybne nás to bude stáť nemálo úsilia a času, ale oplatilo by sa to. Mohli by sme usporiadať podobnú brigádu ako v Sološnici."
„Áno!" zajasal som.
O svojom zámere sme debatovali s gajarským pánom starostom i s ľuďmi z Ústrednej západoslovenskej židovskej náboženskej obce (UZŽNO), ktorá je vlastníkom pozemku, na ktorom sa cintorín nachádza. Pán starosta bol za a ľudia z UZŽNO tiež súhlasili, ba dokonca boli nadšení. Navyše už teraz poznáme nejakých ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť.
Samozrejme, ešte toho máme veľa pred sebou, treba ešte veľa vecí pripraviť, no dúfame, že už na jar budúceho roku sa aj z gajarského židovského cintorína stane dôstojné miesto posledného odpočinku.
