Od začiatku novembra sa v galériách a múzeách po celej Bratislave koná dokopy až dvadsaťosem výstav. Pred pár dňami som si bol niektoré z nich prezrieť.
Obrovský dojem na mňa urobila výstava fotografií reportéra Roberta Capu, ktorú som si pozrel v Slovenskej národnej galérii.
Robert Capa sa narodil v Budapešti v októbri 1913. No vtedy sa ešte volal Endre Ernő Friedmann. V roku 1931 zmaturoval a presťahoval sa do Berlína, kde študoval žurnalistiku. S fotoaparátom sa zoznámil, keď začal pracovať ako asistent v laboratóriu fotografickej agentúry Dephot. Za krátky čas si ho táto agentúra najala, aby fotografoval počas prednášky Leva Trockého v Kodani. Tieto fotografie napokon spolu s reportážou zverejnil berlínsky žurnál Der Welt Spiegel. Písal sa rok 1933 sa Endre Ernő Friedmann sa opäť sťahoval, tentoraz do Paríža. O rok nato vyšla v časopise VU jeho prvá francúzska reportáž. Získal si ňou uznanie. Po jej uverejnení si zmenil meno na Robert Capa. V roku 1963 cestoval Capa do Španielska, aby pre francúzsky týždenník Regards zdokumentoval priebeh občianskej vojny, ktorá tam vypukla. Na pôsobivej sérii fotografií zachytil bombardovanie Madridu i dobytie Barcelony. Potom strávil niekoľko mesiacov v Číne. V tom čase už jeho reportáže vychádzali vo významných žurnáloch ako Life alebo Picture Post. Počas druhej svetovej vojny fotografoval v Taliansku , severnej Afrike a Anglicku. Mnoho skvelých snímok nafotil 6. júna 1944, keď sa s americkou pešou divíziou vylodil v Normandii. Po skončení vojny získal Capa americké občianstvo a istý čas žil v USA. Spoznal a fotografoval veľa známych osobností. Boli medzi nimi Ernest Hemingway, Irwin Shaw, Pablo Picasso... Dôverné priateľstvo nadviazal so spisovateľom a nositeľom Nobelovej ceny Johnom Steinbeckom. S ním sa v roku 1947 vydal na reportážne turné po Sovietskom zväze...
K najlepším Capovým fotografiám podľa môjho názoru patri tie, ktoré vznikli počas druhej svetovej vojny. Keď som sa na ne díval, zmocňoval sa ma pocit, akoby som sám prežíval okamihy, ktoré zachytávajú. Pôsobili neuveriteľne živo. A bola v nich ukrytá akási nesmierne mocná sila, ktorá spôsobila, že nemálo z nich sa mi nezmazateľne vrylo do pamäti.
„...ak nie sú vaše fotografie dosť dobré, nie ste dostatočne blízko," povedal raz Robert Capa. A nepochybne vedel, o čom hovorí. On sám sa totiž snažil byť zakaždým čo najbližšie. Vojnové udalosti preto nezaznamenával z diaľky, kde nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Bol vždy v centre diania, dokonca sa nebál fotografovať priamo na bojisku. Myslím, že práve z toho dôvodu majú jeho fotografie takú veľkú výpovednú hodnotu.
Robert Capa bol presvedčený, že nič nie je potrebné aranžovať, stačí len stlačiť spúšť. Som si istý, že Capa bol pripravený stlačiť spúšť naozaj kedykoľvek. Presvedčili ma o tom jeho snímky, predovšetkým známa „Smrť milicionára".
Smrť milicionára
Veľmi sa mi páčili i zábery, ktoré Capa urobil počas prestávok v boji. Z nich najzaujímavejšie boli pre mňa fotografie oddychujúcich vojakov či zábery kňaza celebrujúceho omšu vo vojenskom tábore, pričom ako oltár používa kapotu džípu. Tieto síce neboli také strhujúce ako zábery z bojiska, no zato boli priam presiaknuté ľudskosťou. Ako sa to Capovi podarilo? Nazdávam sa, že odpoveď ponúkol John Steibeck, keď vyhlásil: „Capovo dielo je obrazom ušľachtilého srdca a nesmierneho súcitu." Capa sa istotne snažil ľuďom, ktorých fotografoval porozumieť, pochopiť ich, mať s nimi súcit...
Fotografia odpočívajúcich amerických vojakov
25. mája 1952 Robert Capa pri fotografovaní bojov medzi francúzskymi kolóniami v Indočíne stúpil na nášľapnú mínu a zahynul. Jeho obdivuhodné fotografie sú tu však dodnes. A ak sa rozhodnete ísť si ich prehliadnuť do Slovenskej národne galérie, určite nebudete ľutovať.
Použité fotografie:
http://www.milujemefotografii.cz/robert-capa%E2%80%93jdete-bliz
http://www.sng.sk/sk/uvod/vystavy/aktualne/robert-capa
http://lvxphotography.net/masterpieces-of-photography/robert-capa/
