Liptovské denníky - 4. časť (Liptov Martina Martinčeka)

Autor: Dušan Šuster | 18.8.2013 o 19:41 | (upravené 18.8.2013 o 19:49) Karma článku: 8,46 | Prečítané:  709x

Večer, skôr ako som zaliezol do postele, prezeral som si Martinove knihy, rozhodujúc sa, z ktorej si kúštik prečítam. Objavil som medzi nimi spoločné dielo básnika Milana Rúfusa a fotografa Martina Martinčeka s názvom „Chvála vody“. Začal som v ňom listovať, nadšene si prezerať Martinčekove zábery doplnené Rúfusovými veršami. Martin mi prišiel zaželať dobrú noc. A dodal: „Zajtra musím ísť do Liptovského Mikuláša k doktorke.“ Navrhol, nech idem tiež. Zatiaľ čo on bude v ambulancii, ja môžem zájsť do galérie Petra Michala Bohúňa. „Je tam výborná výstava fotografií Martina Martinčeka!“ povedal.

Ráno sme sa teda z Hrádku vybrali do Mikuláša. V centre mesta sme sa rozdelili, Martin mi predtým vysvetli, kde nájdem galériu.

Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa stojí na Námestí Žiadostí slovenského národa (ktoré tiež stojí za obhliadku). Kúpil som si lístok a vstúpil do výstavnej siene plnej Martinčekových fotografií.

Výstava usporiadaná pri príležitosti stého výročia narodenia Martina Martinčeka obsahuje 100 fotografií. Prebieha od 13. júna 2013 do 19. októbra 2013.

***

Martin Martinček sa narodil 30. januára 1913 v Liptovskom Petre. Detstvo prežil na Spiši, kde jeho otec pracoval ako staviteľ, a v Sabinove. Zmaturoval na gymnáziu v Prešove, potom študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Sprvoti pracoval ako advokát, neskoršie v súdnictve. Pri návrate z povstaleckého územia do Sabinova zahynul pri autonehode jeho otec, manželka i dvaja synovia...

Keď boli oslobodené Košice, spoluorganizoval Povereníctvo spravodlivosti a Povereníctvo financií. Približne dva roky bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady.

V roku 1947 sa zaňho vydala akademická maliarka Ester Šimková. Neskôr bol z funkcie prezidiálneho šéfa odvolaný pre krivé obvinenia, nasledovalo vyšetrovanie, načas bol uväznený. Po roku 1948 bol v rámci akcie „Bé" vysťahovaný naspäť na rodný Liptov a donútený stiahnuť sa z verejného života. Istý čas pracoval ako bagrista v tehelni v Ondrašovej, potom sa zamestnal na farme. Koncom päťdesiatych rokov bolo predovšetkým vďaka nemu v Liptovskom Mikuláši založené Literárnohistorické múzeum Janka Kráľa. Dlhé roky bol dokonca riaditeľom.

Prvý raz fotografoval s fotoaparátom, ktorý si potajme, bez vedomia rodičov kúpil z našetrených peňazí. A fotografoval aj ako vysokoškolák. Napriek tomu sa začal fotografii intenzívne venovať až ako asi päťdesiatročný. Vytvoril si precízny fotografický program a začal ho dôkladne plniť. Bol rozhodnutý vytvoriť svojimi snímkami akúsi „encyklopédiu Liptova". Chcel v nej zobraziť ľudí a ich obydlia, prírodu (aj s ľudskými zásahmi) i prírodné živly. „Som krv z krvi Liptákov..." vravel.

Z ľudí fotografoval najmä súčasníkov svojho otca. No nie je to len zbierka obyčajných portrétov... Rozsiahle série zachytávajú doslova ľudské príbehy. A to mohol Martinček dokázať jedine tak, že s ľuďmi, ktorých fotografoval, dlhodobo žil, zaujímal sa o ich osudy, spriatelil sa s nimi...

Pri fotografovaní krajiny sa neusiloval ukázať jej veľkoleposť, neusiloval sa robiť panoramatické snímky, skôr sa snažil zdôrazniť jej tvár, štruktúru. A jej význam pre život (nielen) človeka. Veľakrát fotografoval samotné lúky a polia, nejedenkrát vedno s ľuďmi a zvieratami, prípadne výsledkami ľudskej činnosti (brázdy po pluhoch, snopy slamy...).

Pravidelne sa s fotoaparátom vydával do hôr. Fotografoval krajinné celky i detaily, ktoré sa ukážu len vnímavým očiam. Takto vznikol ku príkladu cyklus „Chvála vody". Obsahuje niekoľko záberov ukazujúcich, ako si potoky a horské bystriny urputne razia cestu pomedzi skaly a mnoho detailných snímok samotnej vody. Takých úchvatných a prekvapivých, že by jeden mohol povedať: „Toto sa dá vidieť vo vode?!" A rovnako pôsobivá je tiež séria „Obrazy v dreve". Martinček dokázal v kmeňoch stromov nájsť rozličné obrazce, ktoré by iní obišli bez povšimnutia. „Faktom je, že vidím, čo iní nie. Ale veď Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý," usmieval sa vraj (ne)raz.

martincek001.jpeg

martincek002.jpeg

martincek003.jpeg

Výstava v liptovskej galérii obsahuje vyrovnaný výber z Martinčekovho diela, prehliadnuť si možno strhujúcu sériu portrétov, zábery krajiny i zaujímavé detailné snímky... Paralelne s touto výstavou prebieha výstava „Pocta Martinovi Martinčekovi" obsahujúca diela tridsaťdva iných fotografov. A pri nich sú komentáre, v ktorých autori vysvetľujú, ako ich svojím dielom ovplyvnil Martin Martinček. Veľa z nich ma zaujalo, do pamäti sa mi však vryl najmä tento: Martin Martinček ma naučil vážiť si svoj rodný kraj."

***

Jasné, že keď som sa s Martinom vrátil do Liptovského Hrádku, nadšene som mu vyložil dojmy z výstavy. Potom som si pobalil veci, pretože na ďalší deň ráno som mal ísť na vlak domov. Bolo mi trochu ľúto, že už odchádzam z Liptova. No bol som spokojný. Zas som vedel a videl veľa nového. Martin i Matúš mi ukázali Liptovský Hrádok i jeho okolie, pridali odborný výklad. A Martin Martinček mi pripomenul, že si nikdy nemám prestať vážiť rodný kraj a že mám mať oči stále otvorené...

***

Sériu textov "Liptovské denníky" venujem kamarátom Martinovi a Matúšovi

***

Použité fotografie: http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/results?orderBy=RELEVANCE&items=14&query=au:%22Martin%20Martin%C4%8Dek%22&layout=gridLayout&images=true&searchFor=data&page=5

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?