Prešli sme naprieč mestom - cez celý Liptovský hrádok. Ešte vždy bolo dosť horúco, no temer vôbec som to nevnímal - akoby aj, sústredil som sa na Martinovo rozprávanie. O každej stavbe či mieste, čo sme míjali, vedel dačo pútavé porozprávať. Takto sme za krátky čas poľahky došli až na okraj mesta, k hotelu Borová Sihoť. „Tu si dáme obed," povedal Martin.
Keď sme sa najedli, Martin riekol: „Tak poďme, Váh tečie kúsok odtiaľto!" Ozaj to nebolo ďaleko, len na skok. Po dobrom obede sa nám však veľmi skákať nechcelo, preto sme k rieke pomaličky dokráčali.
Breh, na ktorom sme zastali a zložili si veci, bol celkom rovný a hladký. Protiľahlý bol však zvrásnený a strmý, dvíhal sa do výšky a menil v skaly. V strede rieky bol prúd dosť silný a rýchly, veď mu takmer nič nestálo v ceste, iba tu a tam nejaký balvan. Pri brehoch sa však lenivo plazil, obtierajúc sa o sivasto-biele okruhliaky. Na viacerých miestach boli z kameňov dokonca vystavené provizórne hrádzičky, ktoré ho ešte väčšmi spomaľovali. Zdalo sa, že za nimi sa voda vôbec nehýbe, ale trpezlivému pozorovateľovi nemohlo ujsť, že sa predsa len nenáhlivo prevaľuje, centimeter za centimetrom postupuje a desať-pätnásť metrov za hrádzou sa opäť rozbehne, začne skackať, šantiť.
Prirodzene, pri rieke sme ani zďaleka (ani zblízka) neboli jediní. Vo vode bola hŕba kúpajúcich a na brehu nespočet lentakpolihujúcich. A nielen Slovákov. Občas sa ozvala čeština a poľština, ba raz som začul i nemčinu. Blízo brehu, za kamennými hrádzičkami sa čľapkali deti a bojazliví neplavci. V strede rieky sa mihali odvážnejší plavci. Plávali proti prúdu. Vlastne neplávali. Šermovali síce mohutne rukami a zaberali mocne nohami, ale zotrvávali na mieste, držal ich tam prúd. Celkom ako na stacionárnom bicykli! Plávate, no nikam nedoplávate. Pri niektorých plavcov to bolo obrovskou výhodou! Mohli si dosýta zaplávať a pritom nespustiť z očí svoje deti, ktoré sa máčali pri hrádzach.
Vyzliekol som si tričko (ani som sa nenamáhal prezliecť športové kraťasy za plavky) a vbehol do vody. Bola studená! Ale ako dobre to padlo! Ponoriť si rozohriate končatiny do chladnej rieky.
Riečny organizmus funguje úplne inakšie ako človečí. Zatiaľ čo človek sa behaním a skákaním rozhorúči, rieka sa skackaním a slalomom medzi okruhliakmi ochladí. Váh to, zdá sa, veľmi dobre vedel. Preto skákal čo najviac, aby schladil sám seba i ľudí. A za hrádzami poslušne spomaľoval, dovoliac osviežiť sa aj najmenším deťom.
Telá však neboli jediným, čo si ľudia vo vode chladili. Ktosi tam dal v plastovej debničke vychladiť zo šesť fliaš piva.
Pri jednej z hrádzí sa na hladine pohojdával šťavnatý melón so zelenkastou šupkou. Sprvu som sa nezdával, že sa vykotúľal z batohu dajakému zvlášť nepozornému kormidelníkovi člna. (Martin mi totiž spomínal, že po Váhu čas od času fujazdia člny.) No neskôr som pochopil, že ak sa v ten deň po rieke nejaký čln prehnal, celá posádka mala batohy dôkladne zazipsované. Melón patril komusi inému. Vlastníkom bola rodina, ktorá mala rozloženú deku hneď vedľa našich vecí. Najmladší z jej členov - maličké hnedovlasé dievčatko ho v jednom kuse chodilo kontrolovať. Zľahka sa ho dotklo, prešlo po ňom malinkou dlaňou a konštatovalo: „Ešte nie je!" Po štvrtej či piatej kontrole konečne zvýsklo: „Už je!" Vylovilo ho z vody a podalo ocinovi, nech ho rozkrája. O minútku už rozdával dobre vychladené krajce ružovkastej dužiny. Malá kontrolórka, samozrejme, obdržala najväčší. S chuťou doň vnorila zúbky.
Ovlažil som sa, trochu si „zaplával" proti prúdu. Potom som vyliezol späť na breh, posadil sa k Martinovi. Tu sa pri nás ktosi zjavil. Matúš! Spolu s ním som znovu vtrielil do vody.
Plávali sme, čľapkali sa, vše si posedeli na brehu, zhovárajúc sa. Pri rieke sme ostali až do západu slnka. Potom sme zamierili do mesta. Vedno s nami odchádzali mnohí ďalší. Váh vytrvalo bežal, skackal, poskakoval, prepletal sa medzi okruhliakmi. Vedel, že sa musí udržať stále rovnako chladným, vedel, že aj na ďalší deň sa v ňom bude chcieť osviežiť veľa veľa veľa ľudí...
