Liptovské denníky - 1. časť

Autor: Dušan Šuster | 12.8.2013 o 15:28 | (upravené 12.8.2013 o 16:06) Karma článku: 6,82 | Prečítané:  456x

Martina som spoznal pred viac ako rokom. Hoci je odo mňa o poznanie starší (vlastne má presne toľko rokov ako môj tatko) a žije v úplne iných končinách, stal sa mojím priateľom. Niekoľkokrát ma prišiel navštíviť na Záhorie, do Gajár. Pri jednej z týchto návštev ma pozval k sebe na Liptov, do Liptovského Hrádku. Istotne, pozvanie som prijal. Všetko som predebatoval s rodičmi a napokon sme sa uzhovorili, že na Liptov sa vydám v šiesty augustový deň. Zakúpil som si lístok na vlak a zavolal Martinovi. Povedal, že Liptov ma už netrpezlivo očakáva.

Keď som ráno stál na nástupišti, na oblohu práve vyliezalo slnko, už vtedy rozpálené dožerava. Nenáhlivo postupovalo hore, tu a tam sa pristaviac. Zlomyseľne sa uškŕňalo. Úkradky škúliac na svet vravelo: „Máte sa na čo tešiť, ľudkovia. Dnes sa riadne rozohním!" Zatienil som si tvár dlaňou. Konečne dohrmel vlak, zaliezol som doň. Slnko síce nevychovane nazízalo dnuká do vozňov, ale aj tak v nich bolo príjemne chladno. Cestou som si listoval v knižke, čo som mal so sebou, alebo sa pozeral z okna. Zavše som azda aj zroloval očné viečka a len počúval hrkot koľajníc. Len čo som vybadal, že za oknom sa zjavila Liptovská Mara a tatranské štíty, vystrel som sa v sedadle, oči otvoril dokorán a díval sa a díval. Zmocňovalo sa ma radostné vzrušenie. „Zakrátko som tam," opakoval som si v duchu. Veru, vlak zastal v Liptovskom Mikuláši. Schmatol som batoh a tašku a vyteperil sa von. Tu sa na mňa zosypali kilá horúčavy. „Ech," odfúkol som si. „Myslel som si, že na Liptove bude chladnejšie... Ale čo, nič to." Zavolal som Martinovi. „Už som v Mikuláši," zvestoval som mu. „Za pár desiatok minút budem v Hrádku." Povedal, že ma počká pri autobusovej stanici. Nasadol som do autobusu, v ktorom bolo ešte teplejšie ako vonku. Ak by bol mal niekto z cestujúcich nožnice, mohol by si z tej horúčosti kúsok ustrihnúť, taká bola hustá. Vlastne žiadne nožnice načim nebolo. Postačovalo len otvoriť ústa a už sa do nich sypalo teplo. Po ich zaklapnutí skĺzavalo dolu krkom. Takto som si nedobrovoľne odhryzol zopár krajcov liptovskej páľavy.

Martin ma očakával ako prisľúbil. Pozdravili sme sa, privítal ma. „Úmyselne som nadnes zabezpečil takéto počasie, keď som vedel, že príde vzácna návšteva zo Záhoria. Pretože takéto počasie sa na Liptove len tak nevidí, takéto počasie je tu raritou," žartoval, kým sme kráčali k jeho domu. Zovšadiaľ sa na nás dívali menšie i väčšie vrchy, z diaľky nás pozorovali Tatry.

Martinov príbytok sa veľmi podobal tomu, čo som si predstavoval. Starší dom obkolesený záhradkou so stromami, ktoré na zem hádžu príjemné tiene, a s kriakmi, na ktorých práve dozrievajú ríbezle. Pod stromami drevený stolík a lavička. A vnútri neobyčajne útulne, všade plno kníh a časopisov. Martin mi ukázal, kde budem spať a potom ma v kuchyni ponúkol jedlom. Navrhol, že keď dojem, môžeme zájsť na neďaleký židovský cintorín, už predtým mi o ňom totiž hovoril a vedel, že by som sa naň rád podíval. „Neskôr možno zavolám Matúšovi, svojmu kamarátovi. Býva len kúštik odtiaľto. Má šestnásť. Hrá na gitaru a na flautu. Zavolám mu a zoznámim vás." Prežúvajúc som prikyvoval.

Vtom zadrnčal zvonček. Martin šiel otvoriť, mňa nechal dojesť. Návštevník nevošiel dnu, ostal s Martinom v záhrade. Domyslel som si, že sa posadili za stôl pod stromami a zhovárajú sa. Dožuval som, odložil tanier a vyšiel z domu. Na lavičke vedľa Martina sedel chalan s dlhšími zvlnenými hnedými vlasmi a dačo nadšene vykladal. Oči mu pri tom radostne poskakovali. „...pôjdem k Belej, na svoje obľúbené miesto pri elektrárni," vravel.

„A prečo nie k Váhu?" chcel vedieť Martin.

„Lebo pri Belej som dlhý čas nebol, už ani neviem ako to tam vyzerá..."

Tu si obaja všimli, že stojím vedľa nich. Martin vstal a predstavil nás. „Dušan, toto je Matúš" a Matúš, toto je Dušan, vzácny hosť zo Záhoria". Podali sme si ruky, Matúš si ma mlčky obzeral. Naostatok priateľsky riekol: „Chceš ísť so mnou?"

„Áno... Ale kam?" opáčil som.

„Idem sa okúpať do rieky Belá," vysvetlil. „Ideš?"

„Idem," prikývol som.

„Dobre, choďte sa okúpať," povedal Martin. „Na cintorín pôjdeme, keď sa vrátite. Aspoň nebude tak horúco."

Zabehol som si pre plavky a vyrazili sme. Samozrejme, Matúš ma viedol. Precupkali sme asfaltovým chodníkom, prešmykli sa hlavnou cestou. A ocitli sme sa pri pätách akéhosi vrchu oblečeného do chladivého hávu z borovíc. Matúš sa suverénne ponoril do šera lesa. Urobil som rovnako. A hľa, pod nohami sa nám rozvinula úzka cestička. „Tadiaľto je to kratšie ako cez mesto," objasnil môj sprievodca. „Je tu chládok a navyše budeme prechádzať miestom, z ktorého je nádherný výhľad."

Cestička stúpala vyššie a vyššie. Sem-tam sa pred ňu postavil strom. V takom prípade sa frfľajúc skrútila, stočila, ohla, aby doň nedajbože nevrazila. Poväčšine sa musela vyhýbať ihličnanom, ale občas sa pred ňou rozkročil aj listnatý strom. „Mne sa listnaté stromy veľmi nepáčia," priznal Matúš. „Páčia, ale len teraz, v lete. Na jeseň, keď poodhadzujú listy sú podľa mňa nepekné. Zato taká borovica - tá je pekná stále! Listnáče sa mi páčia len od mája do októbra. Vieš, v máji tu u nás začínajú stromom rásť prvé listy. A u vás na Záhorí kedy?"

„U nás..." zamyslel som sa. „Oveľa skôr. Koncom marca, začiatkom apríla..."

„Tak skoro?" neveril Matúš. „V tej dobe je u nás ešte sneh. Ale jasné, veď tam u vás nemôže byť taká tuhá zima, len trochu sniežiku. Tu často nasneží pol metra, ba nezriedka i meter. Aj viac. Všetko zamrzne, skrehne. V decembri sa po tejto cestičke vyštverajú len najlepší a najodvážnejší, taká je klzká! No teraz sa po nej kráča dobre, však?"

Všimol som si, že cestička sa veľakrát rozdvojuje, nadväzuje na ňu iná. Množstvo chodníčkov prepletených dohromady. Napadlo mi, že ak by som sa na ne mohol podívať z výšky, zaiste by sa ponášali na obrovskú pavúčiu sieť. Matúš ma neohrozene viedol ďalej. Sťa by tú ozrutnú pavučinu sám utkal a dokonale poznal každučké jej vlákenko. Usiloval som sa zapamätať si, kadiaľ kráčame, zakresliť si do hlavy mapu tej spleti, ale bolo to priťažké. „Už iba pár metrov a sme tam," upozornil ma Matúš.

„Pri rieke?"

„Ale čoby! Na Skalke - tak sa volá skala, z ktorej je taký pekný výhľad. Na vrchole je umiestnený veľký slovenský dvojkríž, vedú k nemu betónové schodíky."

Ešte pár krát sme chodníčku postúpali po chrbte a vtom sa spomedzi konárov vynoril spomínaný dvojkríž. Vystúpili sme po schodisku nad koruny stromov, na vrchol. Celé mesto sme mali ani na tanieri. Lenže... Bolo akési nejasné, matné, rozmazané... Domy, autá, cesty, ihriská - všetko zvláštne vyblednuté. „Á, to je z tej horúčavy," hlesol Matúš. „Aha, tamto za mestom je obyčajne vidieť Kriváň, ale teraz tam toho asi mnoho neuvidíš," dodal. Mal pravdu. Pochopil som - slnko z ovzdušia vylogalo všetku vodu. Vysmädnuté a vysilené čiastočky vzduchu viac neboli schopné pohybu, ostali strnulo visieť. Preto sa nám zdalo, že sa na mesto dívame cez hrubiznú sklenenú tabuľu. „Ráno alebo k večeru je tu najkrajšie. Príď sem zajtra ráno!" odporučil mi Matúš.

skalka.JPG

Zo Skalky sme zliezali po strmšie klesajúcom chodníčku, načisto zodratom, bolo poznať, že po ňom denne podupe nemálo nôh. V mihu oka sme boli dole. Stromy zmizli, porozhliadal som sa. Pred sebou som mal dajaké jazierko, v ktorom si hovel guľatý kusisko skaly. Za ním sa črtali obrysy starého hradu. „Dobre sa pozri na to jazierko, najmä na tú skalu," vyzval ma sprievodca. „Vidíš, čo je na nej?"

Stál tam čudný domček so špicatou strieškou.

„Kaplnka?"

„Presne tak. Kaplnka! O tom balvane, na ktorom stojí, koluje zopár povestí. Jedna opisuje, ako sa vlastne ocitol na tomto mieste. To bolo tak. Vraj sa odlúpil zo Skalky, prekoprcol sa cez ulicu a dogúľal až sem. Vtedy tu žiadne jazierko nebolo. Mnohí tomu neveria, ale ja snáď áno, veď ako inak by sa sem dostal? Iná povesť hovorí o tom, ako skala zachránila Hrádok pred povodňou. Kedysi sa vraj k mestu privalili vody a hrozilo, že ho znivočia. Vliekli so sebou rozličnú haluzinu a chamraď. Na skale uviazol zvlášť veľký konár či kmeň a postupne sa naň prichytávali ďalšie halúzky. Táto nezvyčajná hrádza vodu spomalila a zabránila jej vyliať sa do ulíc. Po povodni na balvane vystavili kaplnku venovanú Jánovi Nepomuckému. A neskoršie, keď sa staval most cez rieku Belú, bolo pri ňom umelo vytvorené jazierko. Ktovie, či to bolo fakt tak. Ale ja to zaujímavé rozprávanie, čo ty na to?"

kaplnka1.JPG

kaplnka2.JPG

kaplnka3.JPG

kaplnka4.JPG

Obhliadol som si kaplnku i jazierko. A pokračovali sme. Preklusali sme tromi-štyrmi ulicami a mesto nechali za sebou. Začul som zurkot vody. A nato som uvidel rieku. „Rieka Belá," oznámil Matúšov hlas. Voda bola krištáľovo čistá, poľahky som dovidel na dno. Driemali tam malé farebné kamienky a veľké čiernobiele žulové kamene - dokonale okrúhle, rieka ako zručný sochár obrúsila všetky ich hrany. Niektoré vykúkali nad hladinu, podobali sa na ostrovčeky.

„Sme tu, toto je moje obľúbené miesto. Vyzleč si tričko, zobuj topánky a hybaj do vody," vyzval ma spoločník. Už-už si sám chcel z nôh striasť tenisky, no zháčil sa. Zbadal, že tento pľac je obsadený, čľapká sa ta viacero menších detí v spoločnosti rodičov. „Nevadí, pôjdeme na moje druhé obľúbené miesto," usmial sa. Lenže aj druhé z jeho najmilších miest bolo zaľudnené. „Dobre, ešte jedno miesto mám rád." A to už bolo voľné. Rieku tu pretínala betónová hrádza s dreveným stavidlom. „Vieš, kúsok odtiaľto je elektráreň," kývol Matúš hlavou pred seba. „Preto táto hrádza, podľa potreby sa ňou reguluje tok. Poďme sa okúpať! Ale pozor! Takú studenú vodu asi na Záhorí nemáte!"

Opatrne našľapujúc na žulové ostrovčeky som vošiel do rozhojdanej rieky. Bola ozaj studená, no v takej horúčave to bolo skvelé. Zaraz som stál po pás vo vode. „Skús skočiť z hrádze," radil mi Matúš. „Uvidíš, ako ťa to osvieži!"

Vyliezol som na hrádzu, no zdráhal som sa zoskočiť. Díval som sa na dno a zdalo sa mi až priveľmi blízko. „Neboj sa, je tam dosť vody. Skoč," posmeľoval ma Matúš. Odrazil som sa, skrčil nohy, oblapil ich rukami, moje telo preťalo vzduch a prepadlo sa pod kučeravú hladinu. „Naozaj, výborne to osvieži," pomyslel som si, ponárajúc sa. Moje chodidlá sa zľahka dotkli hladučkého kameňa a už som stúpal hore. Zachcelo sa mi však ešte nachvílinku zotrvať v objatí studenkastého prúdu. Obrátil som sa, vystrel nohy a rozmachom rúk sa zavŕtal hlbšie do vody. Až potom som sa vynoril. „No vidíš, dobrý skok," pochválil ma Matúš, ktorý medzitým vyliezol na breh. „Poď sem, trochu ti to tu poukazujem."

Odviedol ma od hrádze, zastali sme pri dajakej priehlbine plnej obliakov. Vyzerala ako koryto rieky. Matúš prekvapene vyhŕkol: „Keď som tu bol naposledy, tiekla tadiaľto voda. A tamto... Tamto bolo maličké jazierko..." Opäť sme urobili niekoľko krokov. Aha, pred nami sa rozvlnilo rameno rieky. „Tu sa to ustavične mení," skonštatoval kamarát. „Vieš, Belá je v týchto miestach riadne rozkonárená, má viacero korýt. Často je prúd upravovaný pre elektráreň, no neraz sama rieka jednoducho vyskočí z pôvodného koryta a vyhĺbi si nové. Keby si tu žil dlhší čas, všetko by si to pochopil."

Vrátili sme sa k hrádzi. Dva razy som sa ovlažil skokom, obliekli sme sa, obuli a pobrali naspäť do mesta.

Prepletajúc nohami, zadíval som sa na oblohu. Slnko brclo do jedného z kopcov, nepekne sa pri tom poškriabalo a oškrelo, celé očervenelo. Potklo sa o vrchol, urobilo kotrmelec. A pretože na nebi nebolo jediného mraku, jedinej oblačnej riasy, ktorej by sa mohlo zachytiť, padalo. Padalo, rútilo sa k obzoru.

„Koľko je hodín?"

„Sedem," odpovedal Matúš.

„Tak skoro tu zapadá slnko?"

„Hej. U vás kedy?"

„U nás v auguste zapadne asi o pol deviatej, možno neskôr..."

„Fakticky?" odmietal uveriť.

Blížili sme sa k Martinovmu domu. A boli sme tam. Martina sme našli sedieť na lavičke v záhrade. „Tak ako, ideme na cintorín?" spýtal sa.

„Poďme!" súhlasili sme.

Kým sme ta došli, slnko sa už nadobro sklátilo za horizont. Stále však bolo dosť svetla. Na oblohe žiarili kalužiny a kvackanice slnečnej krvi. Vytiekla so škrabancov, ktoré si slnko spôsobilo pri tom hrozivom náraze do vrcholca hory.

Z neveľkej informačne tabule a Martinovho rozprávania som sa dozvedel, že cintorín bol založený v devätnástom storočí. No po druhej svetovej vojne bol znivočený. Avšak v polovici deväťdesiatych rokov bol vďaka projektu „Mosty", ktorý podporilo miestne múzeum a na ktorom spolupracovala židovská i kresťanská mládež, upravený. Na základoch voľakedajšej márnice sa vystavali steny a do nich boli zamurované očistené náhrobky. Vzniklo lapidárium, v ktorom možno nájsť celé náhrobné kamene aj maličké úlomky. S prácami sa začalo v roku 1995 a skončilo v roku 1998. Asi pred rokom pribudol malý informačný panel.

cintorin4.JPG

cintorin1.JPG

cintorin6.JPG

cintorin7.JPG

cintorin8.JPG

cintorin3.JPG

Keď sme odchádzali, slnečná krv už bola zaschnutá. Zmrákalo sa, na zem sa sypala tma. „Musím sa pohnúť," súril nás Matúš. „Viete, ešte som vám to nevravel, ale dnes rodičia odišli na dovolenku na Oravu, ja som s nimi nešiel, ťažko sa mi opúšťa rodný kraj. Po celý týždeň budem bývať u dedka. Musím si ísť domov pobaliť veci a „presťahovať sa". Teraz som pod papučou. Musím ísť, vlastne už dávno som tam mal byť, musím sa pohnúť. Zajtra prídem, vezmem flautu, zahrám vám!"

Odprevadili sme ho a nenáhlivo dokráčali „domov". Dačo sme zjedli, pozhovárali sa, nakratučko si pustili hudbu a uložili sa spať. No predtým som si nastavil budík na piatu hodinu. Zaumienil som si, že vyleziem na Skalku a pozriem si východ liptovského slnka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?