Pokračovanie príbehu jedného cintorína (alebo ďalšia pekná sobota)

Autor: Dušan Šuster | 25.6.2013 o 17:08 | (upravené 25.6.2013 o 17:59) Karma článku: 11,45 | Prečítané:  674x

Za dedinou Gajary na Záhorí, kde žijem, možno nájsť starý židovský cintorín. Prednedávnom bol obsypaný odpadom a nad náhrobkami, ktoré boli po druhej svetovej vojne pováľané, sa skláňali bodľavé agáty.

„Čo keby sme cintorín vyčistili a pokúsili sa zachrániť čo najviac náhrobkov?" napadlo môjmu tatkovi, mojej sestre Márii a mne. Gajarský pán starosta nám prisľúbil pomoc s odvozom odpadu. Potom čo nás podporili ľudia z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (UZŽNO), rozhodli sme sa zorganizovať dobrovoľnícku brigádu. Pridružili sa k nám mnohí Gajarania a neskôr sa pridalo i občianske združenie UV, o.z.. Prvý raz sme sa na cintoríne stretli 4.mája ráno. Do poludnia sme spoločne stihli postínať agáty, pozbierať hŕbu odpadu a do radu poukladať niekoľko náhrobkov, ktoré boli pôvodne zvalené a zasypané zemou. Zoznámil som sa ľuďmi, ktorých som sprvoti nepoznal. Zvlášť som sa spriatelil s dvomi členmi združenia, so Silviou a Palim.

Napriek tomu, že po vojne vandali zničili obrovský kusisko cintorína, dodnes sa z neho veľká časť zachovala. Samozrejme, nebolo v našich silách upraviť ju celučičkú za jedinký deň. Uzhovorili sme sa, že v sobotu 15. júna sa o deviatej hodine zídeme znovu. Silvia nadšene prisľúbila, že zavolá ďalších kamarátov zo združenia. A dodala, že s odvozom odpadu si viac nemusíme robiť starosti, lebo jej známa dokáže zabezpečiť kontajner.

Ešte predtým som vďaka istej Gajaranke získal kontakt na Kanaďanku, ktorej židovskí predkovia žili v Gajaroch. Ich priezvisko znelo Pisk. A čuduj sa svete, na cintoríne sme objavili náhrobok s nápisom v nemčine práve s týmto menom. Som presvedčený, že ta bude ešte viac zaujímavých náhrobných kameňov. Avšak nápisy na nich sú prevažne písané v hebrejčine, preto ich nedokážeme prečítať. No skôr ako som sa stihol pustiť do hľadania prekladateľa, našiel on mňa. Na svoj blog som totiž napísal článok o brigáde, prečítal si ho pán Mikuláš Lipták z Kežmarku, znalec židovskej kultúry a autor znamenitej knihy s názvom Židia na Spiši, a prostredníctvom mailu mi navrhol, že ak mu pošlem fotografie náhrobkov s hebrejskými nápismi, rád mi ich preloží do slovenčiny. Veľmi som sa tomu potešil.

„Nebolo by zlé, keby sa príbeh cintorína poriadne zdokumentoval," uvažoval som. „Napríklad v nedlhom filme, ktorý by rozprával aj o histórii gajarskej židovskej komunity." Lenže ja sám som okrem pár videí nikdy nič ozajstné nenakrúcal. Spomenul som si však na spolužiačku a kamarátku Mišku, ktorá má videokameru. Natočila už niekoľko výborných kratších filmov. Niektoré z nich sme dokonca sledovali v škole. Spýtal som sa jej, či by s kamerou prišla aj na gajarský cintorín. „Prečo nie," súhlasila.

V ktorýsi deň tesne pred brigádou som sa ráno podíval z okna. Nebo bolo zamorené nezdravými čiernymi mračnami s obrovskými brušiskami, ktoré mohli čochvíľa prasknúť. Jedno z nich vyzeralo obzvlášť hrozivo. Kým som sa naraňajkoval, obliekol a nahádzal do batohu učebnice, na ktoré som v predchádzajúci deň pozabudol, bachor najväčšieho mraku sa roztrhol a vyvalili sa z neho studené masy vody pospletané do obrovských dažďových kvapiek. Svišťali ťažkým sivastým vzduchom a bezcitne udierali ospanlivú zem. Na autobusovú zastávku som kráčal vystierajúc dohora pravú ruku, v ktorej som zvieral malý skladací dáždnik. Nastúpil som do autobusu, zvalil sa na sedadlo. Dáždnik sa kŕčovito chvel od bolesti, ktorú mu spôsobili chladné kvapky dažďa. Položil som si ho k nohám a zavrel oči. Keď autobus zastal na nasledujúcej zastávke a nastúpili doň noví cestujúci, začul som vedľa seba čísi hlas: „Ahoj Dušan, smiem si prisadnúť?" Nadvihol som viečka očí. Bola to Silvia. „Jéj, ahoj, jasné, že môžeš!" odpovedal som. Posadila sa.

„Už sa teším na sobotu," začala. „Vybavila som ten kontajner, zajtra by ho mali priviesť na cintorín... A vieš čo? Hovorila som o akcii svojmu známemu Thomasovi z Viedne, zaujíma ho to. Vraj možno príde!"

„To je super," tešil som sa. „Len aby v sobotu takto nelialo..."

„Neboj, určite bude pekné počasie!"

Silviina predpoveď sa potvrdila. Zaránky síce oblohu kde-tu hyzdila nejaká chmára, ale pred deviatou hodinou, keď som sa s tatkom a kamarátkou Miškou vybral na cintorín, bolo už úplne čisté. Prišli sme ta prví, mamina s Máriou mali prísť o čosi neskôr. Presne ako Silvia sľúbila, stál tam kontajner. Nezadlho dorazili ľudia zo združenia UV na čele so Silviou a Palim. Zvítali sme sa. „Asi o polhodinku je tu ešte zopár kamarátov, privedú so sebou Thomasa," hlásila Silvia.

Miška vytiahla kameru a rozložila statív. Zbierali sa ďalší pomocníci. Obzreli sme si cintorín. Veľmi nás nepotešilo, keď sme zistili, že z kýpťov agátov, ktoré boli naposledy postínané, vyrašili mladé halúzky. Niektoré boli dokonca natoľko drzé, že sa listami obšmietali o náhrobky poukladané v rade. „Ach jaj, budem musieť zohnať postrek, nech už tie agáty viac nerastú," povedal tatko.

„Neboj, s týmto tu si ľahko poradíme," žmurkol na mňa Pali a podal mi jednu z dvoch sekeriek, ktoré so sebou priniesol. Raz-dva sme konáriky poutínali. Potom sme si rozdelili prácu. Ešte vždy bolo na cintoríne a v jeho blízkosti mnoho odpadu, niektorí ho teda začali zbierať a vhadzovať do kontajnera. Iní, poväčšine muži sa pustili do náročnejšej práce, ktorou bolo ukladanie náhrobkov. Z mnohých z nich bolo prv potrebné odhádzať zem, ktorou boli zasypané. Až potom bolo možné očistiť ich a uložiť do radu k ostatným. Ani to však nebolo najjednoduchšie. Menšie náhrobky dokázali preniesť dvaja muži, no k premiestneniu väčších bolo potreba troch, neraz i štyroch silákov.

nahrobok.jpg

nahrobok2.jpg

nahrobok3.jpg

nahrobok5.jpg

nahrobok4.jpg

rad.jpg

Ak bol objavený mimoriadne zaujímavý náhrobný kameň, oplatilo sa na minútočku prerušiť načatú lopotu a riadne si ho obzrieť.

nahrobok6.jpg

A veruže zaujímavých náhrobných kameňov nebolo málo.

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

12.jpg

13.jpg

10.jpg

2.jpg

Sestra Mária nesklamala. Nielenže priniesla ďalšie náradie, ale priviedla so sebou aj spolužiačky. Chvíľku sa tmolili po cintoríne uvažujúc, čo by mohli robiť. Napokon rozhodla Mária. „Baby, tamtú časť sme minule poriadne nepreskúmali," ukázala rukou na okraj cintorína. „Iba čo sme tam našli ležať zopár malých úlomkov z náhrobkov. Myslím, že ich tam bude ešte viac, ale budú hlboko pod zemou. Poďme, skúsme nejaké nájsť!" zavelila. Dievčatá ju poslúchli a zamierili k ukázanému miestu. Tam si rozdelili nástroje a s chuťou sa pustili do roboty. Odrazu jedna z nich zvolala: „Aha, našla som úlomok!" Nato sa pridala druhá: „Áno, aj ja mám jeden!" Spod vlhkej zeme sa vynárali ďalšie a ďalšie odštipky, ba niektoré sa dali ako puzzle poskladať dokopy a vytvorili tak celý náhrobok alebo aspoň jeho časť. Časom si dievčatá vymysleli hru, či vlastne súťaž. Pretekali sa, ktorá nájde najväčší počet odlomkov. Pokračovali v práci s ešte väčšou vervou ako predtým, odkladali si svoje objavy na kôpky vedľa seba. „Ja už mám šiesty!" vykríkla ktorási. „Vyhrávam!"

„Nie nevyhrávaš, aj ja som práve našla šiesty a som si istá, že tu hľa, kúsok, je ešte jeden!" kontrovala jej kamarátka. Zabárali svoje rýle a motyky čoraz hlbšie a hlbšie do zeme a vyťahovali stadiaľ úlomky také staré a zničené, že sa z nich nedala rozlúštiť jediná litera. Tu sa Márii hra zunovala. Najväčšmi sa jej rátalo, ak mohla maličké kúsky pozliepať dohromady a prečítať si nápis, ktorý vytvorili. A to už teraz nebolo možné. Oslovila ma: „Dušan, požičiaš mi, prosím, lopatu?"

„Ale potom mi ju vráť, budem ju ešte potrebovať!" podal som jej požadované náčinie. Začala odkrývať velikánsky prevrátený náhrobok spolovice zaborený v zemi. „Ale Mária, taký obrovský náhrobok sama nevykopeš," doberali si ju priateľky.

„Veď vy ešte uvidíte!" zasmiala sa.

maria.jpg

Bolo asi pol desiatej, keď sa na cintoríne objavila moja mamina so svojou kamarátkou Štefkou. Pripojili sa k pracujúcim. „Čau Dušan!" pozdravila ma Štefka.

„Dobrý deň!" opätoval som pozdrav.

„Ako to, že si nepovedal mamine, aby ma zavolala už minule, v máji?" spytovala sa. „Bola by som prišla!"

„No, akosi som si na vás vtedy nespomenul," priznal som sa.

„Ach, ty zábudlivec!" zasmiala sa a vrátila sa k prerušenej práci. Tu prišli Silviini kamaráti aj s Rakúšanom Thomasom. A vmiešali sa k pracujúcim.

Vedľa kontajnera sa na hromade povaľovali kmene najvyšších agátov, ktoré boli pri predchádzajúcej brigáde postínané. Ležali skormútene, pokorne čakajúc, kým niekto z nás učiní rozhodnutie o ich osude. Sťa by sa odovzdane spytovali: „Skončíme hádam spolu s ostatným odpadom v kontajneri? Odvlečú nás stadiaľto a zhoríme v kozube? Alebo nás tu nechajú zhniť?" Vskutku, asi by sa bola bývala naplnila niektorá z týchto možností, keby Pali nedostal fantastický nápad. „Čo keby sme okolo časti cintorína urobili malý plôtik so vstupnou bránou? Použijeme k tomu tieto kmene..." navrhol. „V aute mám pílku, kladivo i klince..." Všetci súhlasili. Pali neotáľal a v mihu oka sa pustil do realizácie svojej myšlienky. Zaraz kmene očistil od chudých vetvičiek so zošúverenými lístočkami, skrátil na požadovanú veľkosť a po jednom vrážal do zeme. Tvoril tak oplotenie. Najdlhšie a najhrubšie kmene však nepoužil, odtisol ich nabok. Len čo bol plot hotový, zavolal Pali na kamarátov, nech mu z odložených kmeňov pomôžu zmajstrovať bránu. Nemohol som si pomôcť, okamih som ich zaujato sledoval. Potom som zas začal pracovať. Avšak zakratunko som ich znovu prišiel skontrolovať. Hotová brána ležala v rohu cintorína, blízo nej v zemi vyhĺbené dve diery, do ktorých sa mala upevniť. Pali sedel povedľa opierajúc sa o náhrobok. Pri ňom zvláštny trojuholník sklepnutý z tenších konárov. A ešte jeden navlas rovnaký držal Pali v rukách. „Čo je to?" vyzvedal som.

„Nebuď zvedavý!" zahriakol ma s úškrnom. „Včas sa dozvieš!" Vstal, preložil trojuholníky cez seba, privolal kamaráta a spoločne ich stĺkli vovedno. „Hotovo," usmial sa Pali hrdo. Díval som sa na židovskú hviezdu.

hviezda.jpg

hviezda2.jpg

O pôvode a symbolike šesťcípej židovskej hviezdy, nazývanej tiež Dávidova hviezda, sa dodnes vedú polemiky. Hviezdu tvoria dva rovnostranné trojuholníky vklinené do seba. To má byť symbolom súdržnosti židovského národa. Dvanásť strán hviezdy má predstavovať dvanásť pôvodných izraelských kmeňov. V hebrejčine sa tento znak volá „magen David", čo v preklade znamená Dávidov štít. Kráľ Dávid žil v rokoch 1031 až 931 pred Kristom, vládol vtedajšiemu Izraelu. Bol najúspešnejším a zároveň najobľúbenejším židovským kráľom. Židia sa na jeho panovanie dívajú ako na zlatý vek. Dávid zjednotil vladársku a cirkevnú úlohu kráľa, bol talentovaným hudobníkom a básnikom, vytvoril prekvitajúce hlavné mesto. A jeho vojenské úspechy boli priam neuveriteľné. Práve na štítoch jeho bojovníkov sa vraj prvýkrát objavila šesťcípa hviezda. Avšak existuje viac rozdielnych verzií. Jedna hovorí, že hviezda bola vyrytá na prednej časti štítov, podľa inej boli štíty zvnútra spevnené konštrukciou pozostávajúcou z dvoch prepojených trojuholníkov. Dávidov štít. Toto pomenovanie má byť zároveň metaforou predstavujúcou Boha. Lebo Boh Dávidovi požehnal ako kráľovi, radil mu, pomáhal, chránil ho, bol jeho štítom. Hoci židovská hviezda má podľa tradície pôvod už v staroveku, používať sa začala neskôr. V stredoveku sa využívala ako talizman alebo ozdobný prvok v náboženských textoch. Potom sa dostala na zástavu židovskej obce v Prahe a bola ňou označená viedenská židovská štvrť. Na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia sa začala objavovať v synagógach a na náhrobkoch. Smutnou epizódou (nielen) v židovských dejinách je druhá svetová vojna, kedy bola hviezda ponížená na symbol označujúci podľa Hitlerovej mienky menejcennú a nehodnú rasu. A možno práve po vojne akoby Dávidova hviezda nadobudla ešte ďalší význam - predstavuje vytrvalosť a odolnosť židovského národa. V súčasnosti je najrozšírenejším židovským symbolom, je súčasťou vlajky novodobého štátu Izrael, červená Dávidova hviezda je obdobou nášho červeného kríža... A tak ako za čias kráľa Dávida, aj teraz poukazuje na spätosť židov s Bohom... . Paliho výtvor sa mi nesmierne pozdával. „Teda, to je niečo!" žasol som.

„Bude navrchu brány," vysvetľoval Pali. A ako to dopovedal, až aj ju tam s kamarátmi pripevňoval.

hviezda3.jpg

hviezda4.jpg

hviezda5.jpg

„Tak čo chalani, ideme na to?" zakričal, keď bola hviezda upevnená. Zhromaždila sa pri ňom skupinka chlapov. Nebolo im načim nič vysvetľovať, chopili sa brány a vztýčili ju do výšky. Okamžite sa trafili do pripravených dier. Narovnali ju, nech nie je krivo. Pali a ja sme sa poponáhľali zahrnúť diery zemou.

brana.jpg

brana2.jpg

brana3.jpg

brana4.jpg

Kmene sa pyšne vystreli, brána so židovskou hviezdou konečne stála. Ustúpil som pár krokov dozadu a zahľadel sa na ňu.

brana6.jpg

Miesila sa vo mne radosť a nefalšovaný úžas nad tým, čo možno vytvoriť zo zdanlivo nepotrebných vecí. K bráne sa zhŕkli temer všetci, čo boli na cintoríne. Obzerali si ju a obdivovali. Vtedy už bolo poludnie, slnko sa už dávno stačilo vyškriabať vysoko na nepoškvrnenú oblohu. A zdalo sa, že sa driape ešte vyššie a vyššie usilujúc sa nájsť na nebi miestečko, z ktorého by mohlo čo najlepšie sledovať dianie dole pod sebou, preskúmať cintorín. Lež zmorené takým náročným výstupom sa celé rozhorúčilo, rozpálilo dožerava a postávať pod ním bolo neveľmi príjemné. Mnohým z nás sa po tvári kĺzali kvapky potu. Dobre, dokončíme načatú prácu, pozbierame náradie a pre tento deň skončíme. Cez leto sa zas stretneme, urobíme ďalšiu brigádu. Tatko sme sa dohovorili. Každý sa rozbehol dokončiť rozrobené.

Prehodil som po nemecky zopár slov s Thomasom. Opýtal som sa ho, či by bol ochotný povedať niečo na kameru. Nenamietal. Rovnakú otázku som položil Silvii. Takisto pristala. Miška sa dala do nakrúcania.

Čoskoro bolo všetko dorobené, náradie pozbierané. Urobili sme si spoločnú fotku.

spolocna.jpg

Rozlúčili sme sa a zaradom odchádzali na obed. Mária cestou vyhlásila: „Dnes som so sebou spokojná! Našla som sedem úlomkov a sama vykopala dva veľké náhrobky. Som spokojná!" Všetci sme mohli byť spokojní. Urobili sme hromadu práce. Cintorín bude zakratunko znovu dôstojným miestom.

cintorin.jpg

***

Ďakujem svojmu tatkovi; mamine (a jej kamarátke Štefke); sestre Márii (a jej spolužiačkam); kamarátke Miške; Silvii a Palimu i ostatným členom združenia UV, o.z.; priateľovi Martinovi Droppovi (ktorý síce nebol na brigáde, no napriek tomu veľmi pomohol); pánovi Mikulášovi Liptákovi i všetkým ostatným pomocníkom.

***

Použitá literatúra: Paul Johnson - DEJINY ŽIDOVSKÉHO NÁRODA

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?