V oblakoch

Autor: Dušan Šuster | 29.11.2012 o 18:05 | (upravené 29.11.2012 o 18:28) Karma článku: 13,88 | Prečítané:  404x

Jacoba som prvýkrát stretol v septembri minulého roku, keď som nastupoval do prvého ročníka na gymnáziu. Obaja sme boli pridelení do tej istej triedy, čo znamená, že odvtedy sa stretávame temer každý deň. Spočiatku sme boli ozaj iba spolužiaci, no neskôr sme sa stali aj dobrými priateľmi.  

Jacob býva v neveľkej dedine, ktorá by poľahky mohla byť celkom nezaujímavá. To by ju však nesmela obklopovať tak nádherná príroda. Cez letné prázdniny som v nej s Jacobom niekoľkokrát stanoval a presvedčil sa o jej kráse. Nuž, keďže ide o takúto výnimočnú dedinku, prezradím vám jej názov i polohu. Volá sa Sološnica a je učupená pod pohorím Malé Karpaty.

Pred niekoľkými týždňami priniesol Jacob do školy akýsi časopis. Cez prestávku sme v ňom začali listovať a natrafili pri tom na článok o Himalájach. Samotný text nás síce veľmi neupútal, zato fotografie, ktorými bol doplnený, nám priam vyrazili dych.

„Takéto niečo by som chcel vidieť na vlastné oči!" vyhŕkol som, keď sme si prehliadali snímky urobené na vrchole Mount Everestu.

„Viem o jednom mieste, ktoré tiež ponúka skvelý výhľad. Nie ako z Everestu, ale aj tak stojí zato," prezradil Jacob a zatvoril časopis. „Môžem ťa tam zobrať, ak chceš."

„Pravdaže chcem!" poponáhľal som sa povedať.

„Potom príď cez víkend ku mne, do Sološnice!"

„Prídem!"

„A obuj si nejaké topánky, v ktorých sa ti bude dobre chodiť. A obleč si niečo teplé."

„Dobre!"

„Budem ťa čakať."

V sobotu ráno som teda oblečený v teplákovej súprave doplnenej bundou a obutý v starých športových topánkach zaklopal na dvere Jacobovho domu v Sološnici. V ten deň bolo pomerne chladno, hmlisto a na nebi sa lenivo rozvaľovali bachraté mliečnobiele mračná.

Jacob ihneď otvoril. „Ó, vidím, že si zvolil naozaj vhodnú obuv i oblečenie," pochválil ma s úsmevom, len čo sme sa pozdravili. „Aj ja som už pripravený, môžeme hneď ísť!"

„Áno, poďme, už sa teším!" zvolal som nedočkavo.

„Vlastne, počkaj ešte chvíľočku," poprosil ma a vzápätí zmizol za rohom domu. Keď sa vrátil, viedol so sebou svojho psa.

„To snáď nie! On ide s nami?" spýtal som sa pobavene.

„Pravdaže! Brixovi horská turistika nepôsobí najmenšie ťažkosti, dokonca ju má rád. Napriek tomu, že už má svoje roky," zasmial sa a obrátil sa na psa. „Však, Brix?"

Brix súhlasne zavrčal a Jacob ho s láskou potľapkal po chrbte.

„Horská turistika? Počul som správne?" opáčil som.

„Presne tak, sluch ťa neklame," ubezpečil ma Jacob.

„Takže ideme do hôr?"

„Uhádol si!"

 

Vyrazili sme. Jacobov dom stojí na samom konci dediny, stačilo preto prejsť len zopár metrov a ocitli sme sa na lúke, nad ktorou sa hrdo týčia Malé Karpaty.

„Pozri, tamten vrch pred nami, na ten ideme!" vravel Jacob, zatiaľ čo sme kráčali v ústrety horám. „Oficiálne sa volá Vápenná, ale žiadny Sološničan ho nenazve inak ako Roštún. Má vyše 750 metrov a patrí k najvyšším v Malých Karpatoch."

V momente, keď to dopovedal, sme už boli na jeho úpätí. Začínala tam úzka cestička. Vydali sme sa po nej a ponorili sa do lesa, ktorým bol kopec porastený. Pod nohami nám šušťalo lístie, ktoré z okolitých stromov postŕhala jeseň. Hoci cestička čoraz prudšie stúpala, naša chôdza neprestávali byť svižná. A Brix nás vôbec nespomaľoval. Ba naopak, nebyť vodítka, ktoré ho pútalo k Jacobovi,  bol by sa po ťažšie schodných miestach vyštveral ešte rýchlejšie a šikovnejšie ako my dvaja.

les.JPG

Uplynuli asi tri štvrtiny hodiny (neviem to iste, pretože čas som vtedy vôbec nevnímal) a pocítil som, že sme blízko k vrcholu. Poznal som to jednako preto, že dosiaľ nahusto rastúce stromy sa rozostupovali a jednako preto, že dal o sebe vedieť chlad.

les2.JPG

A skutočne. Urobili sme ešte niekoľko málo krokov a stromy sa vytratili úplne, cestička už ďalej nepokračovala... A my sme sa ocitli na vrchole.

Očakával som, že uvidím scenériu podobnú tej na fotografii v Jacobovom časopise, no miesto toho som mal pred očami len ťažkú, bielu a hustú hmlu. Tak hustú, až som mal pocit, že ak zovriem dlaň v päsť, dokážem z nej kúsok uchmatnúť.

1.JPG

„Čo je to?" opýtal som sa tváriac sa nechápavo.

„Hmla..." znela Jacobova odpoveď.

„Áno, ale... Ako to, že je tu, v takej výške?"

„Myslím, že to nie je obyčajná hmla. To je... My sme... Sme v oblakoch!" rozosmial sa. Aj ja som sa pustil do smiechu. V oblakoch! Niekoľko minút som sa nadchýnal skutočnosťou, že stojím uprostred ozajstného mračna, ale zakrátko ma to omrzelo. Veď uznajte, hľadieť na hmlu, cez ktorú niet vidno nič iné, to veru nie je ktovieaký zážitok.

Jacob spozoroval moje sklamanie a začal sa ospravedlňovať: „Prepáč, s touto hmlou som nerátal... Vieš, raz som sem prišiel cez leto a bol stadiaľto neopísateľný výhľad, celé Záhorie som mal ako na dlani... Chcel som, aby si si aj ty mohol vychutnať čosi podobné..."

„Nie, to je v poriadku," mávol som rukou a kľakol si, aby som pohladil Brixa.

Odrazu sa prihnal mocný víchor. Hej! Dva či tri razy nám zakrúžil nad hlavami, víril pri tom hmlu a trhal ju na franforce. Tie si potom naložil na plecia a zamieril s nimi dolu do údolia, kde sa rozprestiera dedina. Tam ich zhodil a nechal ležať.

Hej! Konečne sme mali možnosť rozhliadnuť sa. Do dediny sme nevideli, keďže ju zahaľoval závoj utkaný z drobných čiastočiek hmly, ktoré tam zavial vietor. Zato však pred našimi zrakmi rástli mohutné vrchy. Spokojne vystierali chrbty a vypínali sa do výšky. Aký nádherný pohľad! Nemohli sme sa ho nabažiť. Ešte aj Brix radostne zaštekal.

vrchol.JPG

vrchol2.JPG

vrchol3.JPG

DSCN2379.JPG

withbrix.JPG

Boli by sme tam zostali i hodinu, ale nemilosrdne do nás dobiedzala zima. Keď nám skrehli prsty na rukách tak, že sme nimi ledva pohli, Jacob navrhol: „Vráťme sa do dediny. Je tu zima... A navyše si určite vyhladol."

„Máš pravdu," prikývol som.

„Aj ja som riadne hladný. Mamina nám iste pripravila niečo na jedenie. Poďme!"

Zostup nám trval oveľa kratšie ako výstup. Len čo Jacob vrátil Brixa na jeho miesto, umyli sme sa a usadili za stôl v kuchyni, kde na nás čakali dva taniere plné cestovín - pre každého jeden.

„Ďakujem, že si ma tam vzal, bol to zážitok," povedal som skôr, ako sme začali jesť.

„Toto bola len taká príprava. Ešte sa tam vydáme v zime, keď nasneží, aby sa to čo najviac podobalo Himalájam," uškrnul sa Jacob a pustil sa do cestovín.

 

 

 

 

(Tento text venujem Jacobovi a jeho Brixovi)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?